Zlaté
časy Verejnej bezpečnosti
Časy VB sú už takmer 20 rokov za nami. Počas minulého, tzv.
totalitného režimu, spočívala bezpečnosť občanov ČSSR primárne na jej
bedrách, zatiaľ čo v súčasnosti sa o bezpečnosť občanov SR stará jej
následnícka organizácia, Policajný zbor Slovenskej republiky (PZ SR). Keby sme
dnes chceli hodnotiť dôveryhodnosť oboch inštitúcii v časovo
porovnateľnom období (cca 20 rokov), museli by sme k metódam skúmania
pristupovať predovšetkým zo štatistického hľadiska. A tu je malý problém.
Len málokto je dnes schopný a ochotný sa do takýchto
výskumov púšťať. V čase sociálneho a ekonomického úpadku SR sú pre
občanov takéto skúmania pravdepodobne na poslednom mieste životných priorít.
Ako sa vraví, bezpečnosť je kyslíkom prosperity, čo v praxi znamená, že
bez kyslíka nevyžije ani politik či nespokojný občan.
Ako s odvolaním sa na oficiálne štatistické údaje konštatuje Karol Ondriaš
v publikácii Socializmus verzus
kapitalizmus a v článku
na svojej internetovej stránke, počet trestných činov bol za socializmu nízky.
V rokoch 1989 - 2004 bol počet trestných činov o 862 582 vyšší ako priemer za
roky 1985 - 1989. Objasnenosť trestných činov prudko klesla na menej ako
50%. Počet vrážd na Slovensku po prevrate vzrástol dvojnásobne. Po roku
1989 bolo na Slovensku zavraždených o 784 našich spoluobčanov viac v porovnaní
s priemerom za socializmu. V rokoch 1989 - 2004 bol počet násilných trestných
činov o 72 290 vyšší ako v rokoch 1985 – 1989. Len počas rokov 1998
- 2003 bolo nájdených na ulici alebo na smetisku o 477 ľudí viac ako za rovnaké
obdobie socializmu. Od roku 1989 sa stratilo o 1 750 ľudí viac, ako bol priemer
za socializmu. Po roku 1989 začala prudko stúpať narkománia a s ňou spojená
kriminalita. Na Slovensku sa ročne predajú drogy za 4 mld. Sk, čo je viac ako
dvojnásobok rozpočtu Slovenskej akadémie vied. Po roku 1989 sa objavil na
Slovensku fenomén nájomných vrážd a obchodovania s ľuďmi. Len v rokoch 1990 –
2004 bol zistený obchod zo 175 ľuďmi.
VB mala za svoje činy v minulosti veľa kritikov. Sú známe
rôzne prípady, keď príslušníci VB porušovali ľudské práva obvinených či
prenasledovaných. Je nevyvrátiteľné, že sa tak dialo s podporou vtedajšej
vládnej moci. Ako to však korešponduje s dnešnou situáciou a s
PZ SR?
Bežný pracujúci občan vníma svoju bezpečnosť zväčša veľmi subjektívne
a vo vzťahu k vlastným životným prioritám. Najdôležitejšia je osobná,
resp. vlastná fyzická bezpečnosť, bezpečnosť najbližšej rodiny, priateľov,
známych a v neposlednom rade aj bezpečnosť všetkých ostatných
občanov. Dôležitá je preňho aj ochrana jeho majetku a zákonom
garantovaných práv či iných záujmov. Čo z toho mu súčasná moc
skutočne poskytuje? Je bežný občan dosť dôležitý, aby sa mu dostalo aspoň toľko
pozornosti, ako si zaplatil prostredníctvom daní? Alebo sa stal len baterkou
v matrixe politického boja o moc, uspokojovanej mediálnym mátaním
politikov?
PZ SR prešiel od svojho začiatku rôznymi reformami, ktoré naň zvyčajne
nemali priaznivý dopad. Takmer každý ponovembrový minister sa snažil do
štruktúry a metód fungovania PZ SR vyryť nejakú nezabudnuteľnú črtu.
Odhliadnuc od skutočnosti, že sa to viacerým podarilo, proces vytvárania novej
polície poznačilo niekoľko dôležitých procesov. Počnúc vyhadzovaním pozitívne
lustrovaných príslušníkov PZ SR spolupracujúcich s ŠtB, či zásadových
profesionálov, ktorí sa nechceli podvoliť mafiánskym praktikám pri vyšetrovaní
ponovembrových privatizácií, rozpredajov nadbytočných majetkov, či vyšetrovaní
závažných trestných činov naviazaných na politické špičky novodobej SR. Takýmto
zaobchádzaním sa z PZ SR postupne stal trhací kalendár pre rôznymi smermi
orientované politické strany. Z dnešného pohľadu je jasné, že za
posledných 20 rokov nemali naši zväčša skorumpovaní a privatizáciou
nadopovaní politici záujem na silnej apolitickej polícii. Každé nové volebné
obdobie bola polícia prelezená politickými nominantmi takmer do úrovne psovoda
a na zvyšné miesta bol začatý nábor namiesto výberu. Polícia SR sa tak už
od začiatku stala prostitútkou mocných a bohatých, z ktorých mnohí aj dnes
derú parlamentné sedačky, miesto toho, aby na seba pracovali vo väzenskej
fabrike a splácali neskutočné ekonomické a morálne škody, ktoré
napáchali.
Vráťme sa však k PZ SR. Súčasná moc chápe bezpečnosť (službu
verejnosti) tiež veľmi nezvyčajne. Indikátor dôvery verejnosti v PZ SR či
subjektívny pocit bezpečnosti občanov boli nahradené niekoľkými dôležitejšími
mediálnymi indikátormi:
1) indikátor počtu vystúpení ministra a/alebo
prezidenta PZ SR s bombastickými odhaleniami už po dvoch hodinách od
začatia vyšetrovania.
2) indikátor otáčok zapožičaného testovacieho Audi S6
ministra v cene najmenej 130 tis. EUR spolu s indikátorom otáčok
zapožičaného a testovaného BMW M5 prezidenta hlavy polície v cene
najmenej 160 tis. EUR (toho času už havarovaný) počas spoločnej jazdy do centra
nejakého nešťastia, vezúc so sebou zázračnú či inú pandorinu skrinku na zaisťovanie
mobilných telefónov alebo zakopaných ostatkov. Samozrejme všetko za asistencie
novinárov a médií.
3) indikátor počtu mediálnych výstupov ostatných a
slabšie cvičených policajných funkcionárov s odhaleniami „závažných
trestných činov“ v regiónoch, páchaných najmä radovým obyvateľstvom bez
politickej príslušnosti.
4) indikátor počtu mediálne nasadených ťažkodencov pri
potláčaní pokojných demonštrácii, či inak politicky nekorektných aktivít, ktoré
by mohli vyvolať praskanie politických ľadov.
Kvalita mediálnych výstupov nie je jednoznačná. Častokrát dokáže
prijímateľa pobaviť, rozplakať či prinútiť sa zamyslieť. Policajná terminológia
najvyšších predstaviteľov sa dá prirovnať tak k indiánskym
pomenovaniam spôsobov mučenia, ako aj k americkým thrillerom o odbachnutých
policajtoch. Neúcta, nedostatok etiky, profesionality a deformovanie
pôvodného poslania chrániť a súžiť občanovi je chronickým problémom
vrcholového vedenia polície SR. Poskytovanie bezpečnosti ako verejnej služby
občanovi je degradované na bezmyšlienkovité aplikovanie zákonnej
represie, postavené na politickej servilnosti odborných štruktúr k politickému
vedeniu polície.
Pokojne dnes môžeme povedať, že subjektívny pocit bezpečnosti radového
občana neplynie ani tak z reálnych opatrení polície, ako z jej
mediálnych aktivít. Možno by na tom ani nebolo nič zlé, keby skutočne
existovali dôvody myslieť si, že bezpečnosť obyvateľov je dnes lepšia ako bola
za totalitného režimu. Za totality síce trpeli aj nevinní, ale ako je to dnes?
Občan častokrát pociťuje bezpečnosť, ktorú síce musí strpieť, ale nie je mu
zvyčajne prospešná.
Miesta pri cestách, čím ďalej tým hustejšie obsadené policajtmi
pokutujúcimi už aj tak dosť ekonomicky vydrancovaných občanov, vytvárajú
absurdný obraz v spojení s vysvetľujúcou kampaňou: minulý mesiac na nástenkový
tender, tento mesiac na štadión a potom už len dôchodcov. Jazdite
pomaly, so zapnutými pásmi a hlavne sa vyhýbajte rýchlo
jazdiacim ministrom či generálom. Je zjavné, že už aj dopravným
policajtom je trápne „vypaľovať“ občanov, vediac dobre o opileckých
jazdách a letoch niektorých zákonodarcov, pretekajúcich policajných činiteľoch
či iných regionálnych činiteľoch valiacich sa na vlnách volebných úspechoch
s ceduľkou „NEDOTKNUTEĽNÝ!“.
Bežný občan má však v očiach polície predovšetkým povinnosti,
práva má až poslednom rade. Pokojné demonštrácie sú rozpúšťané narýchlo
zvolanými obecnými predstaviteľmi za asistencie polície. Dôvody na zákonné
rozpustenie demonštrácie sa vždy nájdu. Mnohokrát sú tieto dôvody v rozpore
so zákonom, dokonca sú niektoré rozhodnutia následne zrušené súdom, policajní
predstavitelia sa však aj tak vždy horlivo ponáhľajú. Demonštrácia sily už
nestačí, bitie či násilné potláčanie prejavov občianskej nespokojnosti sa
prezentuje ako ochrana ústavnosti a demokracie. Predstaviteľom slovenskej
polície zrejme už dlho nedochádza schizofrenickosť ich konania. Bránia totiž
demokraciu pred jej samotnými nositeľmi - bežnými občanmi, platiacimi dane,
ktorými sa financujú aj ich platy či športové tátoše samotných policajtov.
Osoba policajta sa pre bežných ľudí stala zväčša nedôveryhodnou a
nekompetentnou riešiť ich problémy. Pod pojmom policajt si mnohí z nás
vybavia nedbalo ustrojeného policajta so špinavou čapicou, fajčiaceho
ukrajinské marlborky, opierajúceho sa o služobné auto pri ceste počas
nočnej preventívno-bezpečnostnej akcie zameranej na odhaľovanie pašerákov.
V polícii sa tvrdo rozmohlo kastovníctvo. Zatiaľ čo radoví vyšetrovatelia
a kriminalisti nemajú ani internetové pripojenie a papier, špeciálne
útvary - nezvyčajne draho odeté, či dopravní policajti sa demonštrujú
v luxusných limuzínach. Sformalizované a šablónovité postupy
využívané pri odhaľovaní a vyšetrovaní kriminality odzrkadľujú osobný
prístup väčšiny policajtov a vedú primárne len k štatistickým úspechom,
ktorými sa hodnostári tak veľmi radi prezentujú. Skrytá laxnosť postojov
policajtov k problémom radových občanov je preto primárnym dôvodom hlboko
zakorenenej a opodstatnenej nedôvery k policajnému zboru.
Viaceré kauzy vraždiacich policajtov, policajných mafiánskych skupín
či kauza Kovošrot uvrhli políciu a jej vedenie do podozrení, ktoré neboli
verejnosti nikdy objasnené, iba ak mediálne a bezducho. Sieť politických
pavučín dokonale ovládla vedenie polície a prioritnou činnosťou polície pri
zabezpečovaní verejného poriadku sa stala najmä represia, zvyčajne
neopodstatnená, neprimeraná a arogantná ako samotná politická moc, ktorá
ju riadi.
Predchádzajúce vlády, ako aj tá súčasná, neboli a nie sú garantom
apolitickej a profesionálnej polície, ktorá dokáže riešiť skutočné potreby
občana – prijímateľa. Polícia je účelová inštitúcia vlády, ktorej úlohou je
chrániť stranícke záujmy, politikov, spriaznených lobistov a podnikateľov
a až v poslednom rade občanov či štátne záujmy.